Luk Lukáš, kapitola Evanjelium podľa Lukáša, kapitola 15
Podobenstvo o stratenej ovci
Do Ježišovej blízkosti často prichádzali výbercovia daní a ľudia zlej povesti, aby ho počúvali. Farizeji a učitelia Zákona sa nad tým pohoršovali a vraveli: „S takou zberbou sa priatelí a sedáva s nimi za jedným stolom!“ Ježiš im na to odpovedal podobenstvom: „Keby niekto z vás mal sto oviec a jedna z nich by sa mu stratila, nepokúsil by sa ju nájsť? Nechá tých deväťdesiatdeväť pásť sa a pôjde hľadať tú stratenú, kým ju nenájde. A keď ju nájde, vyloží si ju na plecia a radostne ju ponesie domov. Zavolá svojich priateľov i susedov a povie im: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našiel svoju stratenú ovečku!‘
Buďte si istí, že v nebi bude ešte väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý oľutuje svoje hriechy a obráti sa k Bohu, ako nad deväťdesiatimi deviatimi, ktorí si myslia, že je s nimi všetko v poriadku a nič ľutovať nemusia.“
O stratenej minci
„Alebo si predstavte ženu, ktorá má desať strieborných mincí a jedna sa jej doma niekde zakotúľa. Či nerozsvieti svetlo, nepovymetá všetky kúty a nebude hľadať dovtedy, kým ju nenájde? A keď ju nájde, určite zavolá všetky svoje susedky a priateľky a povie im: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našla svoju stratenú mincu!‘ A takú radosť majú aj anjeli v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý oľutuje svoje hriechy.“
O márnotratnom synovi
Potom Ježiš pokračoval ďalším podobenstvom: „Istý muž mal dvoch synov. Mladší prišiel za otcom a povedal: ‚Otec, daj mi už teraz podiel z dedičstva, ktoré nám mieniš raz zanechať.‘ A tak otec rozdelil svoj majetok medzi oboch synov. O niekoľko dní predal mladší syn svoj podiel a pobral sa z domu do ďalekej krajiny. Tam prehýril všetok svoj majetok. Keď všetko premrhal, vypukol v tej krajine hlad a on takmer nemal čo do úst. Šiel teda a začal pracovať u jedného obyvateľa tej krajiny. Ten ho poslal na svoje pole pásť svine. Túžil sa najesť aspoň strukov, ktorými kŕmili svine, ale ani tých sa mu nedostalo.
Napokon vstúpil do seba a povedal si: U môjho otca ešte aj robotníci majú chleba nazvyš a ja tu umieram od hladu. Vrátim sa domov a poviem otcovi: ‚Otec, previnil som sa voči nebu aj voči tebe a dobre viem, že si nezaslúžim, aby si ma ešte nazýval svojím synom. Ale dovoľ mi, aby som u teba mohol pracovať aspoň ako robotník.‘
A tak sa pobral domov. Otec ho zbadal už z diaľky a naplnený súcitom mu vybehol oproti, objal ho a vybozkával. ‚Otec môj‘, povedal syn, ‚previnil som sa voči nebu aj voči tebe, nezaslúžim si, aby som bol ešte tvojím synom.‘
Ale otec prikázal svojim sluhom: ‚Rýchlo prineste najkrajšie šaty a oblečte mu ich! Na prst mu dajte pečatný prsteň a obujte mu topánky! Zarežte vykŕmené teľa a pripravte hostinu! Spoločne oslávime jeho návrat. Veď je to, akoby bol umrel a zasa ožil; bol stratený a našiel sa.‘ A tak oslavovali jeho návrat.
Starší syn sa vracal z poľa a počul, ako sa z domu ozýva hudba a tanec. Zavolal si jedného sluhu a spýtal sa ho, čo sa deje. Sluha mu povedal: ‚Vrátil sa tvoj brat a tvoj otec od radosti, že sa vrátil živý a zdravý, dal zarezať vykŕmené teľa a pripraviť slávnostnú hostinu.‘ Starší brat sa rozhneval a vôbec nechcel ísť dnu. Otec vyšiel von a prehováral ho. Ale syn mu vyčítal: ‚Toľké roky som pre teba drel, vo všetkom som ťa poslúchal, no nikdy si mi nedal ani len kozľa, aby som si pozval na hostinu svojich priateľov. A teraz, keď sa vrátil tvoj miláčik, ktorý všetko prehýril s ľahkými ženami, dal si zarezať vykŕmené teľa a usporiadal si mu hostinu!‘
‚Syn môj drahý‘, povedal mu otec, ‚ty si stále so mnou a všetko, čo mám, je tvoje. Ale teraz máme dôvod sa radovať. Veď tvoj brat bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa.‘ “