Rom Rimanom, kapitola List Rimanom, kapitola 9
Zármutok nad Izraelom
Hovorím pravdu v Kristovi. Neklamem a Duch Svätý mi to cez moje svedomie dosvedčuje: mám veľký zármutok a srdce ma neprestajne bolí. Chcel by som byť totiž radšej sám prekliaty a odlúčený od Krista, než aby to postihlo mojich bratov, ľud, z ktorého pochádzam. Sú to predsa Izraeliti! Ich si Boh osvojil za synov, im patrí Božia sláva, s nimi uzavrel zmluvu, im dal svoj Zákon, oni mali tú prednosť slúžiť mu a im boli dané zasľúbenia. Oni mali slávnych praotcov a z ich národa pochádza aj Kristus, Vládca všetkého, Boh požehnaný naveky! Amen.
Božie slovo však neprestalo platiť, lebo nie všetci tí, čo sú z Izraela, sú aj Božím ľudom. Ani deťmi nie sú len preto, že sú Abrahámovými potomkami. Veď Boh povedal: „Podľa Izáka sa bude volať tvoje potomstvo.“ To znamená, že nie všetci potomkovia Abraháma sú Božími deťmi, ale iba tí, čo sa narodili z Božieho sľubu. A Božie zasľúbenie znelo: „V určený čas prídem a Sára bude mať syna.“ Podobne to bolo aj s Rebekou, ktorá mala obe deti s jedným mužom – naším praotcom Izákom. Ešte skôr, ako sa narodili – a teda než mohli urobiť niečo dobré či zlé (aby sa potvrdilo, že Boh je zvrchovaný vo svojom pláne, deje sa jeho vôľa a je to on, kto povoláva) –, oznámil Rebeke: „Starší zo synov bude slúžiť mladšiemu.“ V Písme sa o tom hovorí: „Miloval som Jákoba, ale Ezaua som nenávidel.“
Nikto nemá nárok na Božie milosrdenstvo
Znamená to azda, že Boh je nespravodlivý? Určite nie! Mojžišovi predsa povedal: „Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem a zľutujem sa, nad kým sa zľutujem.“ Nezáleží teda na tom, či niekto stojí o Božiu priazeň, alebo sa o ňu tvrdo usiluje, ale na Božej milosti.
Písmo napríklad hovorí o egyptskom faraónovi: „Zachoval som ťa preto, aby som na tebe ukázal svoju moc a aby sa hlásalo moje meno v celej krajine.“ Boh sa teda zmiluje, nad kým chce, a komu chce, tomu milosť odoprie.
Božie a ľudské meradlá sú iné
Možno niekto namietne: Prečo nás teda Boh karhá? Môže sa azda niekto vzoprieť jeho vôli? Ale, človeče, kto si, že si trúfaš hádať sa s Bohom? Hovorí azda dielo svojmu tvorcovi: Prečo si ma urobil práve takto? Vari nemá hrnčiar právo vyrobiť z hliny čo sám uzná za vhodné – či už nádobu na slávnostný účel alebo nádobu obyčajnú? A to isté možno povedať o Božom konaní. Rozhodol sa zjaviť svoj hnev a odhaliť svoju moc. Napriek tomu s trpezlivosťou znášal tých, ktorí mali okúsiť jeho hnev, lebo si zaslúžili záhubu. A podobne sa rozhodol prejaviť svoju veľkú slávu na tých, ktorým prejavil svoje milosrdenstvo, aby prijali jeho slávu. Povolal nás nielen zo Židov, ale aj z pohanských národov, ako to hovorí už prostredníctvom Ozeáša: „Ľud, ktorý nie je môj, povolám za svoj ľud a memilovanú nazvem milovanou. A stane sa, že tým, ktorým sa hovorilo: ‚Vy nie ste môj ľud‘, budú nazvaní ‚synmi živého Boha.‘ “
O Izraelovi hovorí Izaiáš: „Aj keby bolo synov Izraela ako morského piesku, len ostatok bude zachránený. Lebo Hospodin vykoná svoj súd na zemi rýchlo a úplne.“
A ešte predtým Izaiáš predpovedal: „Keby nám Hospodin zástupov nebol ponechal potomstvo, boli by sme spustli ako Sodoma a podobali by sme sa Gomore.“
Nesprávna cesta k Bohu
Čo teda povieme nakoniec? To, že pohania, ktorí nehľadali správny vzťah s Bohom, spravodlivosť dosiahli, a to spravodlivosť prostredníctvom viery; ale Izrael, vyvolený národ, ktorý sa usiloval dosiahnuť správny vzťah s Bohom zachovávaním Zákona, spravodlivosť nedosiahol. Prečo? Lebo sa usiloval získať spravodlivosť svojimi skutkami, ale nie vierou. Preto narazili na „kameň úrazu“. Ako je napísané: „Hľa, kladiem na Sion kameň úrazu a skalu pohoršenia, ale kto v neho verí, nebude zahanbený.“